pondelok 6. júla 2020

Levanduľová...


Pred dvomi týždňami som strihala levanduľu. Zo štyroch krov štrnásť kytičiek. 
Skladám ich kvietok po kvietku, aby boli krásne rovnomerné.
Niekoľko kríkov som nechala včeličkám. 

Keď uschnú pod strechou, zviažem ich ešte raz...


A takto som si levanduľu naaranžovala ja doma - 
- spolu s drobučkými kvietkami gypsomilky tvorí krásnu romantickú kyticu na celý rok...



štvrtok 2. júla 2020

Háčkované prestieranie

 Nedávno som pri prehliadaní facebooku natrafila na fotky od jednej pani, 
ktorá háčkuje prestierania. 
Hneď ma to zaujalo, v rôznych farebných prevedeniach, a krásne rovnaké a pevné. 
Už dlhší čas nemôžem prísť na chuť tým našim plastovým prestieraniam z obchodu. 
Preto som si ich objednala a takto krásne vyzerajú u nás v jedálni na prestretom stole...
Sú uháčkované z macramé šnúrok, majú svoj lesk a dobre držia tvar 
a ešte k tomu som dostala milý darček - osem podšálok. 

 Tak sa tešííím, že máme doma niečo nového pekného... :-)




štvrtok 11. júna 2020

Čas ruží


Je začiatok leta a ja už som sa veľmi tešila na to, ako budú kvitnúť ruže. 
Pred dvomi mesiacmi sme vypratávali šopu a našla som tam zopár kusov stĺpikov, 
ktoré ostali našim stolárom zo zábradlí, keď robili schody. 
Samko vyrezal a stĺkol búdku, celé som to obrúsila a nastriekala bielou farbou. 
Teraz krásne vynikne pri ružových ťahavých ružiach a vytvára zaujímavé záhradné zátišie.

Aj môj ocko je stolár a keď som bola u nich, našla som tiež veľa rôznych polotovarov zo stĺpikov.  Oni zas vypratávali povalu. A tak som si so sebou priniesla plný mech a teším sa, 
keď vyrobím ďalšie búdky. 
Osvedčilo sa tu staré dobré pravidlo, ktoré ocko často hovorieva: 

Odkládám tam kam patří, 
za rok, za dva, nebo za tři
budu rád, že to mám.

Lebo mamička je zas taká, že všetko vyhadzuje. A ja som po ňom. 
Niežeby som odkladala staré haraburdy, ale človek nikdy nevie, ako sa zídu...:-)





Tu je naša Julianka, keď bola maličká...
Užívajte si Vaše záhradky a prajem Vám krásne letné dni...

utorok 26. mája 2020

Stratené pralesy

Tak sa pred pár dňami večer opäť naše tri deti nasáčkovali k nám do postele
a prišla reč o kameňoch, ktoré Anetka veľmi rada zbiera a zaujímajú ju.
Samko spomenul, že pred karanténou boli s triedou v múzeu v Skalici na výstave fosílií
a že mi to hovoril, ale teda, pre mňa to bola novinka, musela som to prepočuť!
Dnes sme sa tam celá rodina vybrali. 
Výstava trvá len do konca mája, preto sme boli veľmi radi, že sme to stihli.

Nesie názov Stratené pralesy.
Sú tam veľmi zaujímavé kúsky skamenenej živice dávnych stromov - jantáru,
ktorý obsahuje fosílne organické zvyšky hmyzu.


Krásne kusy skameneného dreva

Drevné opály


Skamenené šišky


Záhorské múzeum v Skalici

pondelok 11. mája 2020

Medové srdiečka

Pridávam ďalší receptík na domáce keksy - tento robím asi najčastejšie.
Aj dva krát do mesiaca...
Úžasný je v tom, že tam ide len trochu masla a aj na to sa nemusí čakať, až zmäkne 
a ten med ho nádherne prevonia a je toho plná dózička.

Do hrnca dáme:
20 dkg kryštálového cukru
2 celé vajcia
2 PL medu
10 dkg masla

Na miernom ohni stále miešame, až sa cukor roztopí. Určite nie do varu!
 Vypneme. Do zmesi pridáme 

45 dkg hladkej múky 
a 1MLŽ sódy bicarbóny.

 Vareškou cesto premiešame a necháme asi hodinku postáť, aby cesto vychladlo. 
(alebo zakryté dáme do chladničky)
 Cesto dáme na dosku a rukami ho ešte prehnetieme. Má výbornú nelepivú konzistenciu, 
takže stačí len trošku podsýpať múkou, rozvaľkať a vykrajovať.
 Nie veľmi natenko, srdiečka budú pekne mäkké ak budú mať svoju hrúbku.
 Pečiem v teplovzdušnej rúre na 170 stupňov.
S cestom sa naozaj veľmi dobre pracuje, preto je to rýchlovka.
Naposledy som posledných pár srdiečok skladala do dózičky ešte teplé
a zatvorila ju vrchnákom. 
Tak ostali všetky krásne mäkké...
Na tento recept som prišla tak dosť náhodne. 
Som chcela skúsiť na Vianoce upiecť niečo nového 
a toto bol recept na nejaké zlepované plnkové koláčiky.  
Keď som ale skúsila len upečené cesto a tá chuť mi výrazne pripomenula medové keksíky 
zn. Sunarka, ktoré dostala Julianka keď bola ešte maličká, odvtedy ich robievam. 
Musím priznať, že tieto máme asi najradšej zo všetkých domácich keksov, ktoré robievam.

pondelok 4. mája 2020

Retro strojčekové pečivo

Tak som rozmýšľala, aké keksíky spravím do sklenej dózičky, 
ktorú máme stále na linke, aby bolo čo poťahovať. 
Chcela som niečo nové, čo sme ešte nemali. 
A padol mi pohľad vysoko na policu v špajzi, kde už večnosť odpočíva 
krabička so zdobičkou a všetkými pomôckami na strojčekové pečivo. 
Zobrala som si ho "do výbavy" od mojej mamy, 
keďže ona ostáva pri klasike a pečie stále kysnuté buchty - mimochodom - výborné! 
Tak som urobila cesto podľa receptu v priloženom návode, 
zložila strojček a dala som sa na to. 


Tešila som sa ako malé decko pri formičkách v pieskovisku... 
stačilo urobiť cvak, potiahnuť páčku hore a na plechu ostal výtlačok s všakovakými tvarmi 
- podľa toho, aký vzor som vybrala.
Samozrejme, musím vychytať muchy - do vanilkového cesta nabudúce dám oveľa viac 
citrónovej kôry, aby viac voňali, do čokoládových nemôžem dať príliš veľa kakaa, 
lebo cesto zhustne a nejde to vytlačiť.  
Zistila som, že výdobytok ako papier na pečenie mi tu nie je nič platný, 
pretože sa naň výtlačok vôbec nenalepí.  
A že sa dajú spraviť dvojfarebné, alebo ozdobené všeličím. 
Pre začiatok mám dobrý pocit, že som to skúsila :-)
A poznámky môjho manžela typu: "Nóóó, to bude veľmi trvanlivé pečivo, je to moc suché", 
si už dlhodobo nevšímam. Neprešli ani štyri dni a naša sklenená dózička zívala prázdnotou. 
U nás keď nič iné nie je sa zjedia totiž aj suché piškóty...
A myslím, že nie je nad to, dať si čerstvé voňavé keksíky z domácich vajec a pravého masla...