Už som raz taká, že sa mi páčia staré veci.
A vie to o mne už hocikto.
A tak sa stalo, že mi pred pár rokmi volal švagor z Moravy, že je v zbernom dvore
a majú tam ten starý kočík pre bábiky z dôb socializmu, či mi ho má zobrať.
Slovo dalo slovo a milý kočík sa ocitol u nás.
Manžel aj svokrovci krútili hlavou, ale ja som vedela, že možno z neho raz dačo bude.
Pripomínal mi moje detstvo, veď snáď v každej rodine, kde mali dievčatká,
mali aj takýto podobný kočík. Lenže ten po mne sa kdesi stratil.
Je riadny, kovový, dosť veľký pre našu bábiku a dosť pevný takže sa tak skoro nerozbije
a keď sa dá prečalúniť a keď sa umyje, mohol by sa ešte využiť.
A tak som zašla do mesta k čalúnnikovi, rovno som vybrala smotanovú koženku,
ktorú tam mal skladom a presne takú som si predstavovala
a nechala som staručký kočík bez podvozku u neho.
O týždeň som si preňho mohla prísť - bolo to dva týždne pred Vianocami,
takže som bola šťastná, že to stihneme dať Julianke pod stromček.
Najviac času mi dalo drhnutie koliesok. Potom som ušila do kočíka vankúšik a dečku,
na magnety sme pripli kožušinku a manžel na boky nastriekal nápis s menom budúcej majiteľky.
Keď Julianka zbadala kočárik pod stromčekom, už ju iné darčeky veľmi nezaujímali.
Ani ho nechcela nikomu požičať a tak sa kočík hneď stal súčasťou nášho domu,
dievčenskej izbičky
a jej malého bábikového sveta.
A veľká výhoda tohto kočíka je, že je vysoký takže ho vpohode môže mať Julianka,
aj o päť rokov staršia Anetka. Minule sa vypravila ku kamarátke, že ide povoziť bábiku.
Dúfam, že sa našim dievčatkám ešte dlho bude kočíkovanie a hranie s bábikami páčiť -
- je to krásna súčasť detstva každej malej slečny...
