Kuchynka

V kútiku dievčenskej izbičky máme kuchynku na hranie. 

Myslím, že je to neodmysliteľná časť detstva každej malej slečny. 

Táto už má zopár rokov. Anetka ju dostala na Vianoce. Vyrobil ju manžel a postupne 

do nej pribúdali riadiky. Ďalšie Vianoce dostala chladničku. Riadne podsvietenú, 

keď ju človek otvorí. Aj kuchynka svieti a zapínajú sa jednotlivé horáky na sporáku a trúba.

Teraz ju využíva hlavne Julianka, ale je to milé, keď počuť buchotanie hrncov a hrnčekov
ako sa tam silno varí...Minule som musela prísť "do reštaurácie". Anetka pripravila MENU 
a tak som si objednala nápoj, jedlo a dezert.
A keď má prísť naozajstná návšteva, pripravia dievčatká hostinu. 

Viem, že keby som sa ja osobne mala hrať s kuchynkou, kde je pramálo možností 

ako "navariť", nebavilo by ma to. Preto som sa snažila ukázať im trošku postup výroby, 

či pripodobniť niektoré jedlá kúskom nastrihaného filcu, či dreva. 

Vyrobila som drevené medovníčky,

linecké kolieska, ktoré treba pozlepovať džemíkom, alebo pizzu,

či kura a ryžu, alebo hríbovú omáčku,

špagety s kečupom a olivami, alebo zapečené ryby so zemiakmi a zeleninovú polievku...

muffiny alebo tortičky...

torta, zákusky, chlebíčky, džús a môžeme oslavovať!

Pred dvomi rokmi na Vianoce som takto nachystala zopár darčekových balíčkov na predaj 

pre malé cukrárky a veru sa všetky popredali :-) Rada by som vyrobila ešte drevené chlebíky 

a zákusky. A už len stačí nastrihať filce rôznych farieb, možno niečo zošiť a jedlá sú hotové. 

Fantázii sa medze nekladú :-)

Podbeľ

Keď na našich lúkach a svahoch niet ešte ani stopy po jarnej zeleni, 

keď sa oko nepristaví pri pučiacich jahňadách vŕb, 

tu podbeľ, ako prvý zvestovateľ jari, vystrčí svoje žlté kvetné hlávky.

Maria Trebenová

Je to úplne prvá bylinka, ktorú chodíme zbierať. Rastie na ílovitých a vlhkých pôdach. 

O tri dediny ďalej sú nepoorané kúsky polí a tam svietia hlavičky podbeľu ako malé slniečka 

v celých kruhoch. Tento rok som bola už dvakrát. Deti mali svoje košíčky 

a sama som bola veľmi prekvapená, ako usilovne zbierali. 

Dokonca aj Samko nazbieral plnú čiapku. 

Doma ich na terase sušíme, potom dáme do skleného pohára a necháme v mrazničke
zo dva dni. Tak máme istotu, že tam neostanú žiadne chrobáčiky či pavúčiky, 

ktoré by sa mohli potom v pohári udomácniť. 

Má protizápalové  a hlieny uvoľňujúce vlastnosti, 

preto je dobrý pri prechladnutí, zápale priedušiek či kašli.

 A o tejto bylinke poznáme jednu malú básničku, ktorú naša Juli stále dookola opakuje:

Ryje krtko,

ryje vrtko,

až sa dvíha hlina.

Ide hľadať žtý podbeľ

pre chorého syna.

Z podbeľu mu čajík spraví,

malý krtko bude zdravý.

Zbierka zvončekov

Už dávnejšie som si chcela pofotiť moju zvončekovú zbierku. 

Konečne som sa na to dala vďaka výzve od  Marty  

Tiež to u mňa začalo postupne. Nejaké som proste mala doma už neviem odkiaľ. 

Švagrová zbiera anjelov a ja som si povedala, že budem zbierať tiež niečo a napadlo ma, 

že keďže milujem keramiku a už mám nejaké keramické zvončeky doma, budem v tom 

pokračovať. Občas si nejaký kúpim na remeselnom jarmoku, ale veľkú väčšinu som dostala. 

Od sestier, babičiek, švagrovej. A tak sa mi zbierka každým rokom postupne rozrastá. 

Mosadzný v strede vzadu je môj posledný kúsok, priniesla mi ho mamička od jednej pani, 

že ho mala na krku zavesená ich kravička. Zvoní najkrajšie zo všetkých...

zelené v kuchyni...

Nezbieram zvončeky všetky, čo mi prídu pod ruku. Mám len také, ktoré sa mi naozaj páčia.

A snažím sa ich zakomponovať do celého interiéru domu tak prirodzene, 

aby ladili v miestnosti ale pritom si vystaviť všetky, ktoré som dostala...

Zvončeky keramické, kovové i prútený od známeho šikovného košíkara...

Tento mi priniesla sestra z Lotyšska...

Kvietkovaný romantický sa mi veľmi páči...

jemný paličkovaný...

Hnedé zvončeky si našli miesto na kovovom vešiaku v obývačke...

od svokrovcov z pútí a ten kovový mi priniesol svokor zo Svätej zeme...

zvončeky ako svietniky...

v rožku nad dverami do detských izbičiek visia na konári zvieratkové zvončeky...

jeden na verande...

a ešte mám zopár takých vianočných, ktoré sú uložené v krabici 

a vyložím ich vždy na Vianoce...

Toto je moja doterajšia zbierka zvončekov. Pomaličky si chcem zbierať ďalšie a ďalšie 

a je to pre mňa malá pripomienka od mojich blízkych, ktorí na mňa mysleli a potešili ma. 

🌿

Pamätám si, keď som bola dievča, boli sme s rodičmi na dovolenke v Nízkych Tatrách. 

Každý deň z okna chaty bolo počuť hlahol stoviek zvončekov, ktorý sa niesol doďaleka,

keď tade prechádzali stáda ovečiek a ten zvuk mi zvonil v ušiach ešte týždeň, 

aj keď sme už boli doma.

Zbierať zvončeky je pre mňa milá záľuba...

Zvláštna jar 2020

Asi všetci v tieto dni premýšľame nad tým, čo sa to deje. 

Veľmi prísne zdravotnícke opatrenia, deti nechodia do školy,  zrušené verejné akcie, 

zákaz slávenia verejných sv. omší... Kde tu počujem od starších ľudí, že je to ako za vojny.  

Ľudia sú v každej oblasti limitovaní. 

Pripomína mi to pôst.  

A vlastne práve tieto okolnosti a neistota čo prinesie blízka budúcnosť núti ma o to viac si pripomínať čo znamená toto obdobie pred Veľkou nocou zvlášť tento rok. 

Sme viac spolu. Raňajkujeme, obedujeme, večeriame všetci spolu, rozprávame sa, 

viac sa hráme a som šťastná, že len čo vyjdeme na dvor, sme v prírode. 

Naša veľká dlhá záhrada medzi poliami nám ponúka rozbeh a voľnosť, veľa slniečka, 

veľa jarnej práce a upratovania ale aj radosti, 

keď mi dievčatká prinesú čerstvé narcisy do vázičky, Julianka sa naučila sama bicyklovať. 

A vďaka súčasnej dobe nie sme tak úplne odrezaní od sveta - veď funguje internet, píšeme si, 

voláme s blízkymi. Predsa môžme sledovať sv. omše online.  Viem, že sa to nemôže porovnať 

so slobodou byť s našimi blízkymi, porozprávať sa medzi sebou, deti sa pohrať s druhými, ísť vpohode na nákup. Naša July sa raz večer modlila, aby sa mohla objať s dedom...

Je to pre nás tohtoročná forma pôstu. 

Môžme si uvedomiť, akú cenu má zdravie, aký poklad je byť s našimi blízkymi 

a aké krásne je objatie, alebo obyčajné podanie ruky. 

Dúfam, že všetko dobre skončí a prajem všetkým veľa zdravia, 

nech táto zvláštna jar prejde do šťastného leta plného krásnych chvíľ s rodinou a priateľmi...

Kuchyňa

Na Vianoce som dostala od môjho manžela kuchyňu.

Dokončenú, krásnu bielu, drevenú, ako som si sama navrhla

a na ktorú som si poctivo nejakú dobu počkala.

Poznáte to staré pravdivé  príslovie, že "kováčova kobyla chodí bosá"

a na mňa to platí doslova. Šikovný stolár v dome a až teraz prišiel na mňa rad

a máme kuchynskú linku hotovú po - takmer 4 rokoch!

Ale teším sa z nej veľmi, postupne si ju zariaďujem.

Dokupujem čo treba a keďže za kopcom máme Holíč, ktorý je známy aj tým,

že kedysi v 18. storočí tam František Štefan Lotrinský (manžel Márie Terézie)

založil manufaktúru na výrobu fajansového riadu,

postupne si od pána Poláka, ktorý v tejto výrobe pokračuje a tiež učí na umeleckej škole 

keramiku, aj nášho Samka, dokupujem keramiku do mojej kuchyne. 

Ešte si chcem všeličo doplniť ako napríklad fajansové taniere, čajovú súpravu a iné...

Kuchyňa je stredobodom celého diania v našom dome, denno denne tu varím a pečiem, 

v lete vo veľkom zaváram, stretávame sa tu pri raňajkách, pri večeri...

Hneď vedľa kuchyne sme nechali pri prerábaní pôvodnú špajzu, 

ktorá je veľká a studená a máme tam mrazničku a všetky zaváraniny a ostatné potrebné veci 

pekne poukladané a hneď poruke.

 Jaseňovú rampu na digestore manžel vyrezal na frézke, ktorú si doma zostrojil.

 Viem, že ju mám na celý život a každý deň si ju užívam 😍

Anetkina zbierka mušlí

Asi každý z nás sme niekedy v živote prepadli zberateľskej vášni. 

Zbierať sa dá všelilenčo. 

Od servítkov, cez starožitné hrnčeky, keramické zvončeky, bábiky, gumy, anjelikov, autíčka,  pohľadnice a rad ďalších zaujímavých vecí. 

Naša Anetka zbiera mušle. 

Tuším to začalo odvtedy, čo našla na poli malinké mušličky a odtlačky mušlí 

v pieskovcových kameňoch. Kedysi u nás na Záhorí bolo more a toto je toho dôkazom. 

My sme pri mori ešte zatiaľ neboli, no  doma máme už peknú zbierku. 

Najviac mušlí dala našej zberateľke babička, ktorá, keď spomenula známym, 

že jej vnučka zbiera mušle, veľa jej ich podarovali. 

Raz ma Anetka na motoburze uprosila, aby som jej kúpila košíček s mušličkami
a veľkou morskou hviezdou, hoci mne sa zdalo, že ten ufúľaný celofánový balíček
nepôsobil nejako vábne. 

Ale vnútri boli naozaj pekné mušle a hviezda krásne doplnila zbierku. 

Od manželových krstných má tú najväčšiu a najkrajšiu. 

Tiež medzi nimi má zopár kamienkov, napríklad zo sopky Vezuv.

Starostlivo ich uchovávala v krabičkách, a keď mi na jeseň povedala, že potrebuje ďalšiu 

krabičku, napadlo ma, prečo by si také poklady mala nechávať schované niekde v skrinke?

Manžel jej k Vianociam vyrobil vitrínku a ešte jej ju podsvietil. 

To bolo radosti, keď si do nej ukladala svoje mušličky. 

Vitrínku sme zavesili, ale na holej stene na chodbe oproti detským izbičkám mi stále neladila. 

Tak som sa pred týždňom konečne dala na to, zrealizovať myšlienku,
že vytvorím morské zátišie...

Na stenu som ešte nemaľovala. Nejaké námety som čerpala z internetu ale koniec koncov som musela podľa seba ceruzou načrtnúť vlny, morské dno, a maják. 

Mala som šikovnú pomocníčku Katku na prázdninách, tak nám práca išla pekne od ruky.

Anetka, keď prišla zo školy ešte dokreslila rybky, lebo tie že jej tam chýbajú a namaľovala 

bublinky. Samko zasa chcel, aby maják svietil.

Na stenu sme ešte zavesili obrázky z mušlí, ktoré si vyskladala Anetka. 

Vo vitrínke sú aj dva parôžky, ktoré našla v lese, alebo zvláštne prírodniny, ktoré sa jej páčili 

a priniesla si ich na potulkách prírodou. 

Veľmi rada listuje v encyklopédii, prezerá obrázky mušlí 

a kameňov a stále hovorí, že chce na narodeniny mikroskop a glóbus. 

Určite jej postupne budú pribúdať mušle tých najrôznejších tvarov a odtieňov a som rada, 

že má na to svoje miestočko, kde si ich môže ukladať a tešiť sa zo svojej zbierky.