Stratené pralesy

Tak sa pred pár dňami večer opäť naše tri deti nasáčkovali k nám do postele
a prišla reč o kameňoch, ktoré Anetka veľmi rada zbiera a zaujímajú ju.
Samko spomenul, že pred karanténou boli s triedou v múzeu v Skalici na výstave fosílií
a že mi to hovoril, ale teda, pre mňa to bola novinka, musela som to prepočuť!
Dnes sme sa tam celá rodina vybrali. 

Výstava trvá len do konca mája, preto sme boli veľmi radi, že sme to stihli.

Nesie názov Stratené pralesy.

Sú tam veľmi zaujímavé kúsky skamenenej živice dávnych stromov - jantáru,

ktorý obsahuje fosílne organické zvyšky hmyzu.

Krásne kusy skameneného dreva

Drevné opály

Skamenené šišky

Záhorské múzeum v Skalici

Medové srdiečka

Pridávam ďalší receptík na domáce keksy - tento robím asi najčastejšie.
Aj dva krát do mesiaca...

Úžasný je v tom, že tam ide len trochu masla a aj na to sa nemusí čakať, až zmäkne 

a ten med ho nádherne prevonia a je toho plná dózička.

Do hrnca dáme:

20 dkg kryštálového cukru

2 celé vajcia

2 PL medu

10 dkg masla

Na miernom ohni stále miešame, až sa cukor roztopí. Určite nie do varu!

 Vypneme. Do zmesi pridáme 

45 dkg hladkej múky 

a 1MLŽ sódy bicarbóny.

 Vareškou cesto premiešame a necháme asi hodinku postáť, aby cesto vychladlo. 

(alebo zakryté dáme do chladničky)

 Cesto dáme na dosku a rukami ho ešte prehnetieme. Má výbornú nelepivú konzistenciu, 

takže stačí len trošku podsýpať múkou, rozvaľkať a vykrajovať.

 Nie veľmi natenko, srdiečka budú pekne mäkké ak budú mať svoju hrúbku.

 Pečiem v teplovzdušnej rúre na 170 stupňov.

S cestom sa naozaj veľmi dobre pracuje, preto je to rýchlovka.

Naposledy som posledných pár srdiečok skladala do dózičky ešte teplé
a zatvorila ju vrchnákom. 

Tak ostali všetky krásne mäkké...

Na tento recept som prišla tak dosť náhodne. 

Som chcela skúsiť na Vianoce upiecť niečo nového 

a toto bol recept na nejaké zlepované plnkové koláčiky.  

Keď som ale skúsila len upečené cesto a tá chuť mi výrazne pripomenula medové keksíky 

zn. Sunarka, ktoré dostala Julianka keď bola ešte maličká, odvtedy ich robievam. 

Musím priznať, že tieto máme asi najradšej zo všetkých domácich keksov, ktoré robievam.

Retro strojčekové pečivo

Tak som rozmýšľala, aké keksíky spravím do sklenej dózičky, 

ktorú máme stále na linke, aby bolo čo poťahovať. 

Chcela som niečo nové, čo sme ešte nemali. 

A padol mi pohľad vysoko na policu v špajzi, kde už večnosť odpočíva 

krabička so zdobičkou a všetkými pomôckami na strojčekové pečivo. 

Zobrala som si ho "do výbavy" od mojej mamy, 

keďže ona ostáva pri klasike a pečie stále kysnuté buchty - mimochodom - výborné! 

Tak som urobila cesto podľa receptu v priloženom návode, 

zložila strojček a dala som sa na to. 

Tešila som sa ako malé decko pri formičkách v pieskovisku... 

stačilo urobiť cvak, potiahnuť páčku hore a na plechu ostal výtlačok s všakovakými tvarmi 

- podľa toho, aký vzor som vybrala.

Samozrejme, musím vychytať muchy - do vanilkového cesta nabudúce dám oveľa viac 

citrónovej kôry, aby viac voňali, do čokoládových nemôžem dať príliš veľa kakaa, 

lebo cesto zhustne a nejde to vytlačiť.  

Zistila som, že výdobytok ako papier na pečenie mi tu nie je nič platný, 

pretože sa naň výtlačok vôbec nenalepí.  

A že sa dajú spraviť dvojfarebné, alebo ozdobené všeličím. 

Pre začiatok mám dobrý pocit, že som to skúsila :-)

A poznámky môjho manžela typu: "Nóóó, to bude veľmi trvanlivé pečivo, je to moc suché", 

si už dlhodobo nevšímam. Neprešli ani štyri dni a naša sklenená dózička zívala prázdnotou. 

U nás keď nič iné nie je sa zjedia totiž aj suché piškóty...
A myslím, že nie je nad to, dať si čerstvé voňavé keksíky z domácich vajec a pravého masla...